Prečo práve ja? Život nie je fair....

Autor: Michaela Krivá | 12.12.2014 o 23:00 | (upravené 12.12.2014 o 23:12) Karma článku: 16,49 | Prečítané:  6215x

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch...každý však svoje nešťastie vníma inak...Každý má svoje osobné tragédie a prehry a pre každého sú tie jeho problémy tými najväčšími na svete...

"Ja mám, ale smolu, ten kabát, čo som si chcela kúpiť je už vypredaný, predstav si, že už nemali moje číslo!!!" alebo "To je strašná doba, nemám čas ísť ani do posilky". Prípadne: "Asi mám zlú genetiku, stačí, aby som sa pozrela na jedlo a hneď mám dve kilá hore" či: "Chcel by som ísť niekam na dovolenku, ale ešte sa s priateľkou neviem zhodnúť na jednom mieste..." Toto všetko sú problémy, ktoré často počúvam okolo seba...Áno, každý máme svoj osud, ktorý si viac či menej vieme ovplyvniť svojimi činmi...

Každý máme svoje sny, trápenia, túžby, tragédie... Do určitého času som tiež považovala svoje problémy za tie najhoršie na svete...že mám pehy, že mám nejaké to kilo naviac, lebo ženské v časopise mali ideálne miery a ja som ich chcela tiež, že mám bledú pokožku, ktorá sa nikdy neopáli na čokoládovohnedú...Štvalo ma, že som ešte nevidela takú či onakú gýčovú destináciu...Nechávala som sa strhnúť každodenným ponosovaním a sťažovaním sa na ťažký život, lebo niekedy mám pocit, že je to proste "in". Kto sa na niečo nesťažuje, ako by ani nebol...

Všetko sa vo mne zmenilo, keď som sa začala stretávať s ľuďmi, ktorí majú tie OZAJSTNÉ problémy. Nie s tým, čo si oblečú, ale s tým, že sa boja zaspať...lebo nevedia či sa na druhý deň ešte zobudia... Zamestnávam ťažko telesne postihnutých ľudí, ktorí majú neuveriteľné osudy a trápenia, pri ktorých sa tie moje podobajú na zrnko piesku v Sahare... . Začínam si zvykať na to, že smrť je okolo mňa vnímaná oveľa intenzívnejšie, než by som chcela. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, no každý v nás zanechá minimálne stopu, spomienku či emóciu.

Počas existencie našej firmy prešlo cez naše brány niekoľko desiatok zamestnancov, no najmä jeden v nás a našich srdciach zanechal obrovskú stopu... Vždy, keď počujem niekoho, kto sa sťažuje na svoj ťažký život, rozpoviem mu životný príbeh človeka, ktorý nás, žiaľ, pred pár dňami opustil...

Jedného dňa do našej firmy prišiel obrovský stavaný chlapisko. Mal 39 rokov, pokojné a veľmi inteligentné vystupovanie. V minulosti patril k úspešným obchodným zástupcom. Myslela som, že sa pomýlil a pýta si prácu na zlom mieste, keďže my sme chránená dielňa, čiže zamestnávame ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím a tomuto mužovi na prvý pohľad nebolo absolútne nič. Zdanie však klamalo. Ivan bol mladý muž, ktorý sa už 10 rokov trápil s rakovinou a to v rôznych formách. Najskôr rakovina prostaty, ktorá mala za následok, že mu nebolo dopriate mať deti. Po rokoch boja a úsilia sa mu s o 10 rokov mladšou manželkou podarilo splniť podmienky na adopciu a priniesli mu v perinke malé bábätko. Zostal však v šoku, keď zistil, že malá je kubánčanka...Ale nevadilo mu to, bol šťastný, že má dieťa.

S vidinou šťastnej budúcnosti si vzal hypotéku, aby zabezpečil rodinke všetko, čo bolo treba. Rakovina sa však vrátila... Ivan sa začal strácať priamo pred našimi očami...každým dňom bol bledší a bledší, strácal silu, nevládal ísť ani po schodoch...Stále chcel však pracovať, lebo jeho rodina potrebovala peniaze...Keď už sme sa na jeho stav nemohli pozerať, donútili sme ho ísť na vyšetrenie...Ivana si okamžite nechali v nemocnici a operácia prebehla takmer okamžite. Mal nádor, ktorý prerastal celou brušnou dutinou a krv sa z neho jednoducho strácala...Prekonal operáciu a opäť nastúpil do práce..

Už vtedy sme ho všetci obdivovali, nielen ja s kolegom ako zamestnávatelia, ale aj jeho kolegovia, podobne chorí ľudia. Prešli dva mesiace a ja som videla Ivana ako sedí za stolom so sklonenou hlavou. Po oslovení sa na mňa pozrel so slzami v očiach. Opäť mu prišli výsledky a rakovina zase zaútočila na jeho telo...Tentokrát pečeň. Nikdy v živote som nevidela zúfalejší pohľad človeka...Pohľad, ktorý znamenal kapituláciu, únavu životom...Dvojmetrový chlap predo mnou padá na kolená, lebo už ďalej nevládze bojovať... Jediné, čo ho drží pri živote je jeho túžba byť so svojou adoptovanou dcérkou.

Vie, že si nemôže dovoliť ani zostať doma, lebo hypotéka rakovinu neakceptuje ako dôvod neplatiť. Vie, že napriek tomu, že miluje svoju maličkú, s ňou nemôže byť, lebo chemoterapia a ožarovanie je pre ňu nebezpečné. Všetko, čo má rád, mu rakovina berie...Nalieha na nás, že musí pracovať aj počas chemoterapie. Po operácii sa hlási opäť do práce. Iskra v očiach je preč, na moju otázku, aké má výsledky, mi optimisticky odpovie: "No vyzerá to dobre, norma onkomarkerov je do 5, ja mam 4000...klesá to, mal som 20 000..." Po takejto vete sa chcete tešiť s ním, ale akosi Vás niečo zastaví.

Prešli 4 mesiace, Ivan doberá chemoterapie a my sa všetci tešíme, že sa opäť vráti k nám do kolektívu. Veď vyzerá celkom dobre a stále na ňom badať ešte silu bojovať. O to viac nás šokuje správa o niekoľko týždňov, že Ivan rakovinu nezdolal. Správa o jeho prehre v nepomernom súboji nás zasiahla tak veľmi, že som videla plakať aj tých, o ktorých som si myslela, že snáď ani plaču nie sú schopní... 10 rokov boja, 10 rokov trápenia...všetko je preč...zostala len hypotéka, mladá žena a adoptované dieťa...Odišiel človek, ktorý chcel tak veľmi žiť. Človek, ktorý si to zaslúžil oveľa viac ako väčšina z nás...Človek, ktorý naozaj vedel, čo sú trápenia a starosti, no vedel, aké veľké šťastie je byť zdravým, šťastným a milovaným...

Zostala po ňom len čierna diera. V porovnaní s jeho osudom, vyznievajú takmer všetky trápenia vôkol mňa až groteskne. Pousmievam sa nad problémami, ktoré začujem na ulici, od známych...Nezaujímajú ma viac nové trendy v tom či onom..Je mi to akosi jedno...Cudzí človek, ktorý len prišiel do môjho života a o chvíľu z neho opäť odišiel, vo mne akosi pomenil rebríček základných hodnôt a ja si vďaka nemu každý deň uvedomujem aká som vlastne šťastná. Už len za to, že som...

Ďakujem Ivan...bolo nám cťou....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?